reklama

Hnev, beznádej a sklamanie!

Myslel som si, že chlad bude to jediné, čo ma dnes ráno nepríjemne prekvapí. Ale zmýlil som sa. Keď sa to stalo zostal som sedieť v kresle ako prikovaný, civel na televízor a neveril vlastným očiam. Čo sa to s nami deje?!?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Jedna nemenovaná súkromná televízia odvysielala reportáž ktorá mi vzala nádej, že raz to bude dobré. Dala úplne iný význam slovu spravodajstvo.

Šot sa týkal štvrtkového nešťastia na maďarsko - slovenských hraniciach. Kým som v návale hnevu, beznádeje a sklamania našiel diaľkový ovládač ubehlo asi desať sekúnd reportáže.

Najskôr informácia o tom, ako sa deti tešili na príchod otca, a ako mu vyzdobili byt. Potom strih na nápis na dverách „Ocko vitaj doma!“. Nakoniec záber na matku s dcérou. Pokrivené, bolesťou poznačené tváre, opuchnuté oči, zúfalstvo beznádej, smútok, slzy, nárek...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak toto teda nemusím!!! Dúfam, že v okamihu klesla sledovanosť tejto televízie minimálne na hodnotu vonkajšej teploty.

Chápem, že nás chcú informovať čo sa deje a ďakujem reportérom, ktorí si v mraze vystáli svoje. Vďaka nim sme sa dozvedeli čo sa stalo. Nechcem znevažovať ich prácu, nieje jednoduchá zvlášť v takýchto ťažkých chvíľach.

Tomuto som však nerozumel, neviem čo mi to malo dať. Malo to vo mne vyvolať súcit? Asi som vadný! Vyvolalo to vo mne hnev, beznádej a sklamanie. Viem, že to bolo tak, ako nám to TV sprostredkovala. Napriek tomu som čakal úctu, pietu a zachovanie súkromia. Chýbala mi konkrétna informácia, že sa niečo odohralo. Miesto toho sa z obrazovky na mňa valila lavína citov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno by bolo na mieste vysvetliť, ako by som to riešil ja. Na jednej strane udalosť, ktorá sa v skutočnosti stala, na strane druhej bolesť tých, ktorí ju prežili. Nechal by som si na to určite viac času. Aj keď v takýchto prípadoch ho nikdy nieje dosť. Bolesť zo straty najbližšieho pretrváva večne. Snáď by som si potom mohol dovoliť vymyslieť podobný príbeh, bez konkrétnych mien a tvári. Vyjadriť v ňom to čo prežívali aktéri rannej reportáže. Nakoniec ukázať na to, že takto sa asi cítili ľudia blízky tým, čo si plnili svoje pracovné povinnosti a prišli pri tom o život. Je to skutočne náročné a som rád, že nie som novinár, či reportér. Ak nechcem nemusím o tom písať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno s odstupom času by som sa na takúto reportáž pozeral trochu inak. Nerozumiem sa žurnalistike, či spravodajstvu, len píšem čo som cítil. Ak to tak má byť a toto je cieľom informovania verejnosti tak potom sa autorom aj súkromnej televízii verejne ospravedlňujem. 

Dušan Redaj

Dušan Redaj

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Dnes, keď píšem tento text, vnímam sa ako človek, ktorý našiel svoju cestu. Prechádzam križovatkami, skúmam, experimentujem, učím sa, riskujem, padám a vstávam, robím všetko pre to, aby som absorboval čo najviac svetla a energie pre objasnenie toho čo sa vo mne skrýva. Naučil som sa, že ak počúvam, neskrývam sa za umelo vykonštruované fasády a ponechávam ostatným ich slobodu, dokážem svoje okolie vnímať oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Keď s inými prežívam ich zmenu, vždy mi prídu na myseľ slová môjho životného guru: „...akoby sa mi otvorilo nebo a ja som tú zázračnosť iného sveta a možností uvidela a cítila sa tým svetom a svetlom neba obliata.“. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu